Mala som cca pred dvoma rokmi priateľa. Rozišli sme sa. Respektíve on so mnou po správe, pretože mi to do očí nikdy nepovedal… Bol o 3 roky starší. Ale za tie 3 roky čo sa poznáme, sme sa snažili budovať priateľstvo, bolo to na hojdačke. Niekedy to bolo super, niekedy sme sa strašne pohádali, ale tak nejako sme jednoducho vedeli, že máme jeden druhého. Priali sme si šťastie… Sľúbili sme si, že sa nikdy nerozdelíme. Že jednoducho ja nesmiem vadiť jeho partnerke, alebo on nesmie vadiť môjmu priateľovi… 

Lenže… Pred pár týždňami si kamarát našiel priateľku… Super, nie je sám. Podľa jeho slov, o mne vedela, a vedela, že sme aj bývalý partneri. Písali sme si ďalej, a včera z minúty na minútu ukončil naše priateľstvo… Najskôr robil, že ja som tá zlá, že robím žiarlivé scény, ale to vôbec žiarlivé sceny neboli. Potom z neho vypadlo, že mu zakázala sa so mnou baviť. A on ako poslušný psík poslúchol. Úplne sa zmenil. Od doby, čo sú spolu sa ku mne správal hnusne, bolelo ma to. Jasne, náš vzťah nebol ružový, ale ma keď vadilo, že si píše s inými ženami, tak som bola za žiarlivú hysterku, ale u nej?

Vôbec nevie, čo je sila priateľstva. Keď som s ním chodila, nikdy na mňa nemal čas, nikam ma nebral, nepredstavil ma svojim kamarátom, rodičom. Poznala som len jeho dcérku. S jeho rodičmi som sa potom spoznala úplne inak a sama. Vyhľadali ma, a ja im za to ďakujem. Sú to úžasní ľudia. … S ňou… Hneď za pár týždňov stihol nespočetné množstvo rande, koncert, posteľ, predstavil ju kamarátom… Prajem mu to najväčšie šťastie na svete, ale pokiaľ má takú ženu, tak si asi neuvedomuje, že ak ho opustí, stratil nielen ženu, ale predovšetkým kamarátku ktorá ho mala rada. Je škoda, že už sa nebavíme a vo svojej podstate je mi to aj ľúto, ale asi sa z toho musím spamätať a ísť ďalej. Treba sa raz spolu zase budeme baviť a všetko bude fajn.